Rodičia motorových myší, gratulujem! Tí, ktorých detí sú ochotné vás nasledovať až na koniec sveta a nemusíte preto ani prstom navyše pohnúť.. Ale predpokladám asi správne, že do tejto kategórie patrí prirodzene tak promile rodín a my ostatní normálni smrteľníci si to musíme poctivo odmakať, rôznymi spôsobmi.
Tak milí rodičia a sprievodcovia malých detí, vitajte v mojom blogu o motivácií na prekonávanie rôznych presunov. Niektoré tipy asi budete poznať, iné snáď inšpirujú aj vás. Nápad na článok vznikol po našom poslednom lesnom výlete, kedy Mimo, napriek chorobe, ktorú som nejako nevedela vopred správne odhadnúť, vyšliapal na Poľanu a naspäť. Naše motivačné tipy:
Kamaráti: jednoznačne, čím viac detí, ktoré šliapu a idú, tým lepšie. Pozor však na davovú psychózu, ktorá funguje v negatívnej forme ešte viac ako v pozitívnej. Jedno dieťa kričí, že ho bolia nožičky a už všetky deti budú kričať, že ich bolia nožičky. Ten môj malý expert to bol schopný zopakovať aj vo formáte a tvare aký nikdy predtým nepoužil!
Rozprávky: keďže neviem spievať a pri pokusoch spievať, radšej vtáky odlietajú, som sa rozhodla si tento spôsob plašenia medveďov nechať na súkromné chvíle. U nás sú v kurze teraz asi dve až tri rozprávky. Pri uspávaní je to jednoduchá verzia, kedy nie je dieťaťu veľmi dovolené do príbehu vstupovať. Naopak na výlete je to priam žiadané. Tak sme napríklad vymysleli, že Snehulienkina mamina v novej verzii nepodľahla chorobe, lebo lekári mali jahodový liečik (Mimov imunoglukán má jahodovú príchuť). A príbeh treba rozvíjať do detailov, kľudne až do farby nábytku a dĺžky šiat princezien. Čím dlhšia cesta, tým viac detailov.
Lesné mlsky: Toto je priam naša špecialita. Gumení mackovia alebo ovocné pásiky, ktoré rastú na stromoch alebo iných špecifických miestach. Prechádzky po vlastných nôžkach sme začínali s benzínovými pumpami. Mimo je posadnutý dopravnými prostriedkami, v každom týždni inými. Raz sú to traktory, potom kombajny, piaggia... Určitú etapu svojho veku chcel stále tankovať benzín, tak sme v lese hľadali benzínové pumpy, aby mohol dočerpať palivo. Na pumpe (strom, pník, kameň) bol kúsok gumeného cukríka alebo pásika (ovocné želé) a on akože doplnil palivo. Teraz už nečerpáme palivo, ale zbierame tieto mlsky, ak je to nutné. Hráme sa napr., že pri turistickej značke niečo môže byť. Alebo gumený mackovia rastú na stromoch a my ich akože zbierame. Všetky tieto mlsky delím vždy na najdrobnejšie kúsky ako to len ide. Ovocné želé kľudne na polcentimetrové drobky.
Pri poslednom výlete došlo ku skomolenine a vymysleli sme Miškoriedky alebo Miškočučoriedky (Miškove čučoriedky). Aby ich mohol pozbierať, tak musí vyjsť čo najvyššie, lebo na nižších a hlavne bližších miestach už sú všetky vyzbierané. Pomohli kríčky čučoriedok, ktoré v polke novembra už nemali ani listy a vyzerali naozaj akoby sa cez ne prehnalo stádo medveďov :) teda hľadačov Miškoriedok. Táto metóda zabrala natoľko, že keď sme sa po týždni vybrali na prechádzku po tej istej trase smerom k vrcholu Poľany, sa Mimo odmietol vrátiť a povedal, že: ,,Mami, tadeto!" Akože k vrcholu. ,,Ideme pohľadať miškočučoriedky, donesieme aj babine Idke a Ivke." Bola som z toho taká paf, ako len na zadku nesediaca mama môže byť z dieťaťa, ktoré chce chodiť po lese.
Ak zrovna neuznávate sladké ako motiváciu, tak je milión náhradných riešení. Priznávam, tiež som si kedysi dávno myslela, že nebudem potrebovať na motiváciu sladkosti, ale, hahááááá. Treba si nájsť priechodnú alternatívu. U mňa sú to tie gumené cukríky (snažím sa o tie, čo majú v sebe naozaj želatínu, nech drobec papá aj kolagén) alebo ovocné želé. Tu si musím doplniť resty a spraviť raz vlastné. Snáď na jar ;) Osvedčili sa mi aj oriešky, kukuričné chrumky, občas sušené ovocie. Ak je dieťa mega čokoláda pozitív, tak tú by som nechala ako najväčšiu odmenu v cieli.
Hľadanie pokladov: môže ísť o hru s mapou alebo hľadanie kešky. Jedno i druhé mi príde ako aktivita vhodnejšia pre staršie deti, ale kto vie. 3-ročného Mima zatiaľ kešky až tak neberú. Vie sa navnadiť na hľadanie, páči sa mu otvárať škatuľky a vymieňať hračky, ale nie je to niečo must be. Uvidíme, možno neskôr.
Lesné hry: na tento druh motivácie sme zatiaľ nedorástli, ale už sa teším aj na toto obdobie. Neviem sa dočkať, až povyťahujem z mojich osobných archívov všetky hry, ktoré sme hrávali na skautských výpravách. 10, 9, 8..., Potopa a podobne. ALE! Moja zásada je, že čo osobne nevyskúšam alebo neuvidím, tak o tom nepíšem. Takže o hrách až nabudúce.
Dôležité na záver: pochvala. Deti chváľte. Nech vás po ceste 300krát nahnevajú, pohádate sa, drobec sa hodí o zem, odmietne ísť ďalej, otočí sa opačným smerom... To všetko, alebo aspoň časť z toho, sa stane. Ale keď prídete do cieľa, vyšliapete na vrchol, zdoláte rebrík, chváľte ich. Aj keď to teraz tak nevidno, oni si to pamätajú a zostane to v nich. A ešte, k tomu záveru, pokiaľ je v cieli ihrisko, tak tu je motivácia ako svet. Len si vždy vopred overte, či tam je, prípadne či je otvorené alebo sprístupnené, lebo poveternostné podmienky, pandémia a pod.
Dobrá večera je tiež motivačná. Ja za pizzou, steakom alebo kváskovými lievancami idem aj na koniec sveta :D a keď mu, jej alebo im po večeri, alebo radšej na konci viacdňového výletu, odovzdáte diplomy za výkon alebo dokonca nejakú formu medaily, tak vás budú táááák ľúbiť.
Veľmi rada pridám i druhý alebo viac článkov o motivácií k chodiacim výkonom. Ak máš nejaký ten svoj a chceš sa podeliť, sem s ním. Ak sa nazbiera, píšem ďalej. Môžeme byť na našich drobcov milí, zlatí úžasní... Ale, usporiadaný pohyb, žiadaný v určitom smere, je predsa len často mimo ich komfortnej zóny a oveľa radšej by preliezali cez každý kmeň ako kráčali za nami po chodníku. Ale oni pôjdu a kľudne aj na koniec sveta. Len im musíme ukázať, že naozaj chceme, aby tam išli s nami. A hlavne, musíme to myslieť vážne :) srdiečkom.
Comments